Evgeniya Zolotareva: farba, tvar a sloboda.

Otázky kladie Anželika Sitniková, spolumajiteľka Original Gallery.

V Original Gallery v srdci Prahy sa farby stretávajú s emóciami, tvary s príbehom a každý obraz otvára priestor pre vlastnú interpretáciu. V tomto exkluzívnom rozhovore s umelkyňou Evgeniou Zolotarevou odhaľujeme, ako vznikajú jej abstraktné obrazy, čo ju inšpiruje a prečo je sloboda v maľbe rovnako dôležitá ako dialóg s divákom. Pripravte sa na cestu za hranice tvaru, kde každý ťah štetcom rozpráva svoj vlastný príbeh.

Evgeniya Zolotareva je súčasná umelkyňa žijúca v Brne, ktorej umelecká dráha je zakorenená v bohatej tradícii abstraktného umenia. Jej vášeň pre tvorivosť sa prejavila už v ranom veku, vyvrcholila ukončením umeleckej školy a následným získaním titulu Master of Arts na renomovanej univerzite v roku 2006. Jej plátna sú ako živý dych: tvary presahujú hranice plátna, farby vibrujú, textúry dýchajú. Bez rámov, bez pravidiel, len sloboda. Diela Evgenie sa nachádzajú v súkromných zbierkach vo Francúzsku, Nemecku, Poľsku, Českej republike, USA, na Slovensku a v Rusku. Pred dvoma rokmi očarila Viedeň (STAINER Gallery) a Miami (ART BASEL Art Week). Jej hlas zaznel v časopisoch The World of Interiors a Vogue House (Veľká Británia). Dnes je jej umenie pozvánkou na cestu: cez farbu, textúru, formu až k podstate duše.

EVGENIE, KEDY STE PO PRVÝKRÁT POCÍTILI, ŽE UMENIE JE VAŠOU CESTOU?

Asi začnem citátom: „Najlepšia cesta k úspechu je zamilovať sa do toho, čo robíš.“ Maľovanie som si zamilovala už v ranom detstve a vtedy som o tom ešte neuvažovala ako o vedome zvolenej ceste. Proste som nasledovala svoje srdce. Postupne na to nadviazala umelecká škola a neskôr univerzita umenia a dizajnu, kde sa táto cesta začala viac formovať a rozvíjať do podoby, ktorú dnes žijem.

EVGENIE, AKÝ DOJEM NA VÁS SPÔSOBILO ŠTÚDIUM NA UMELECKEJ ŠKOLE A ZÍSKANIE TITULU MASTER OF ARTS?

Štúdium na umeleckej škole pre mňa znamenalo otvorenie dverí do nového sveta. Nešlo len o technické zručnosti, ale hlavne o schopnosť pozerať sa na realitu inými očami a hľadať v nej vlastnú pravdu. Naučila som sa chápať, že umenie nie je len obraz na plátne, ale spôsob, ako komunikovať s ľuďmi bez slov.

Získanie titulu Master of Arts pre mňa nebolo len akademickým krokom, skôr to bola vnútorná premena. Tento proces ma naučil disciplíne, odvahu riskovať, ale aj pokore voči samotnému tvorivému procesu. Bolo to obdobie, keď sa z môjho koníčka stalo moje povolanie a keď som skutočne prijala, že cesta umelkyne je mojou životnou cestou.

BOLA VO VAŠOM ŽIVOTE OSOBNOSŤ ALEBO UDALOSŤ, KTORÁ SILNE OVPLYVNILA VAŠE FORMOVANIE AKO UMELKYNE?

Áno, v mojom živote boli momenty aj ľudia, ktorí ma formovali. Najväčší vplyv na mňa však mala moja rodina, rodičia, ktorí ma od detstva podporovali v kreslení a nikdy sa nesnažili nasmerovať ma na „praktickejšiu“ cestu. To mi dalo slobodu prirodzene rásť a veriť v to, že umenie má hodnotu samo osebe.

Silným podnetom bola aj prvá veľká výstava, ktorú som navštívila ako študentka. Ten pocit, keď som stála pred dielami majstrov a uvedomila som si, že obrazy dokážu komunikovať cez stáročia, vo mne prebudil hlbokú túžbu tvoriť a hľadať vlastný hlas. Bol to okamih, keď som pochopila, že maliarstvo môže byť dialógom medzi mnou a svetom.

ČO JE PRE VÁS DNES HLAVNÝM ZDROJOM INŠPIRÁCIE?

Hlavným zdrojom inšpirácie je pre mňa doslova všetko, čo ma obklopuje. Niekedy je to kombinácia farieb, ktorú zazriem v prírode alebo v meste, inokedy prežitá emócia, ktorá sa sama pretaví do obrazovej podoby. Veľmi silný vplyv na mňa má aj cestovanie a objavovanie nových miest; každý kraj, kultúra aj okamih stretnutia s ľuďmi mi otvára nové pohľady a motívy. Inšpirácia je pre mňa vlastne neustály dialóg so svetom okolo mňa aj so svetom vo vnútri mňa.

AKO VYZERÁ VÁŠ TVORIVÝ PROCES, OD NÁPADU AŽ PO HOTOVÝ OBRAZ?

Môj tvorivý proces je pre mňa vždy trochu záhadou. Často mám pocit, že obraz vzniká sám od seba a ja som len prostredníkom, ktorý vedie ťahy štetcom alebo pohyby špachtľou. Pracujem technikou vrstvenia, nanášam farby a štruktúry, a vďaka tomu sa dielo počas procesu môže od svojej pôvodnej podoby zmeniť aj päťkrát. Neustále hľadám rovnováhu v kompozícii a farebných kombináciách, sledujem, aké efekty prináša prekrývanie vrstiev a ako sa farby navzájom prelínajú. Názov obrazu prichádza až na konci, keď cítim, že plátno konečne našlo svoj hlas.

AKÚ ÚLOHU HRÁJÚ VO VAŠOM UMENÍ FARBY A TVARY?

Farby a tvary sú pre mňa jazykom, ktorým obrazy hovoria. Každý odtieň v sebe nesie vlastnú emóciu, môže upokojiť, provokovať alebo vyvolať spomienky. Tvary zase vytvárajú rytmus a štruktúru, vďaka ktorým sa farby môžu plne prejaviť. V abstrakcii nemajú farby ani tvary jednoznačný význam, a práve v tom spočíva ich sila – umožňujú divákovi nájsť v obraze vlastný príbeh a rezonanciu.

Je pre vás abstrakcia skôr sloboda alebo výzva?

Abstrakcia pre mňa znamená predovšetkým slobodu, slobodu prejavu, ktorá ma nezaväzuje k presnému zobrazeniu reality, ale umožňuje mi vyjadriť emócie, myšlienky a vnútorné stavy bez slov. V abstrakcii neexistujú hranice ani pravidlá, len otvorený priestor na hľadanie vlastného jazyka. Zároveň je v nej aj výzva nájsť rovnováhu medzi spontánnosťou a harmóniou, medzi chaosom a poriadkom. Práve v tomto napätí vzniká mágia, vďaka ktorej môže každý divák v obraze objaviť niečo úplne osobné.

EVGENIE, ČO BUDÚ MÔCŤ DIVÁCI VIDIEŤ A PREŽIŤ NA VAŠEJ NOVEMBROVEJ VÝSTAVE V ORIGINAL GALLERY?

Na novembrovej výstave „Za hranou tvaru“ v Original Gallery uvidia návštevníci súbor abstraktných obrazov, v ktorých sa farby a tvary pohybujú na hranici medzi poriadkom a slobodou. Každý obraz je iným pokusom prekročiť klasické vnímanie formy a otvoriť priestor pre osobnú interpretáciu.

Mojím cieľom je, aby návštevník obrazy nielen videl, ale aj cítil, aby sa nechal vtiahnuť do hry vrstiev, farebných kontrastov a skrytých štruktúr. Výstava je pozvánkou, aby sa človek na chvíľu zastavil a nechal sa uniesť do svojho vnútorného sveta, kde tvary prestávajú byť hranicou a stávajú sa cestou.

Sú medzi vystavenými dielami také, ktoré sú pre vás osobne obzvlášť dôležité?

Áno, určite, medzi vystavenými dielami je hneď niekoľko takých, ktoré sú pre mňa osobne veľmi dôležité. Jedným z nich sú „Spomienky na dážď“. Inšpirovala ma udalosť z jedného leta, keď sme sa s rodinou ocitli uprostred prudkého lejaku. Boli sme premočení až na kožu a schovali sme sa pod strom, pritlačili sme sa k sebe a v tej chvíli som cítila, že sme jedno telo, silnejšie ako kedykoľvek predtým, chrániace sa navzájom pred chladom a dažďom. Po búrke opäť vyšlo slnko a v mojej pamäti zostalo práve toto vedomie jednoty a sily, nie samotná búrka. Obraz je presiaknutý práve týmito spomienkami. Ďalším dielom je „Rumba Loca“, ktoré vzniklo z mojej lásky k tancu a pohybu. Je to obraz plný bláznivých rytmov, farebnej energie a radosti zo života. Rumba je pre mňa symbolom spontánnosti a inšpirácie, zdrojom nevyčerpateľných pozitívnych vibrácií.

Obraz „Amazing Fusion“ je pre mňa dôležitý aj preto, že modrá farba má v mojej tvorbe výnimočné postavenie. Mám veľa diel, v ktorých práve táto farba dominuje, a tento obraz ju spája s ďalšími odtieňmi do harmonického celku. Dielo bolo tiež súčasťou výstavy „Dreams“ v galérii UXVALGOCHEZ v Barcelone, čo pre mňa malo osobitný význam.

Veľmi osobné je aj dielo „Unframed Time“, vystavené v Port Gallery v Barcelone. Čas je pre mňa nekonečná téma, neustále nad ním premýšľam a fascinuje ma jeho relativita. Dá sa vôbec skutočne zmerať? Ľudia sa ho snažia podriadiť systému, vtesnať do rámca, ale čas je bezbrehý. Niekedy plynie rýchlo, inokedy sa vlečie. Je pominuteľný aj večný zároveň, žije len z okamihu na okamih, z jednej spomienky do druhej. Vďaka spomienkam aj predstavám o budúcnosti v čase vlastne cestujeme a neustále tak posúvame jeho hranice. Tento obraz je mojím osobným dialógom s týmto nekonečným paradoxom.

EVGENIE, AKÉ POCITY VO VÁS VYVOLÁVA MOŽNOSŤ VYSTAVOVAŤ V CENTRE PRAHY?

Možnosť vystavovať v centre Prahy vo mne vyvoláva veľmi silné a osobné emócie. Praha je pre mňa čarovné mesto s jedinečnou energiou – historickou aj súčasnou. Je to miesto, kde sa prelínajú kultúra, umenie a duchovná atmosféra, ktorú človek vníma na každom kroku. Vystavovať tu vnímam ako veľkú česť aj zodpovednosť. Je to chvíľa, keď môžem zdieľať svoj vnútorný svet v priestore, ktorý sám osebe nesie hlboký význam a tradíciu.

EVGENIE, VAŠE DIELA UŽ BOLI VYSTAVENÉ V RÔZNYCH KRAJINÁCH, OD VIEDNE PO MIAMI. ČÍM SA LIŠÍ ČESKÉ PUBLIKUM OD ZAHRANIČNÉHO?

Mám dojem, že zahraničné publikum sa nebojí komunikovať s umelcom. Rozhovor o tvorbe tam ľudia vnímajú ako prirodzenú súčasť zážitku z výstavy – nie je to pre nich tlak na nákup, ale možnosť hlbšie nahliadnuť do tvorivého procesu a myšlienok autora. Umelecká sebereprezentácia sa v zahraničí vníma ako súčasť profesie, nie ako výstrednosť. V Českej republike sa to postupne tiež mení, ale stále cítim rozdiel – zahraničné publikum je spravidla otvorenejšie dialógu a vníma umelca nielen prostredníctvom jeho diel, ale aj osobne.

KTORÝ MOMENT Z ZAHRANIČNÝCH VÝSTAV SA VÁM ZVLÁŠTNE VRYL DO PAMÄTI?

Nemôžem byť osobne prítomná na všetkých zahraničných výstavách, ale na jeden okamih vo Viedni nikdy nezabudnem. Vošla som do sály a na chvíľu sa mi zatajil dych – moje obrazy tam stáli predo mnou ako bytosti s vlastným životom. Priestor im dodal novú silu a ja som mala pocit, že po prvýkrát počujem ich skutočný hlas. Bolo to prekvapenie, radosť aj hrdosť v jednom – uvedomila som si, že moje dielo môže osloviť cudzie publikum bez slov a že maľba dokáže vytvoriť most medzi ľuďmi, ktorí sa nikdy predtým nestretli.

PUBLIKÁCIE V ČASOPISOCH VOGUE HOUSE A THE WORLD OF INTERIORS SÚ VÝZNAMNÝM OCENENÍM. ČO TO PRE VÁS OSOBNE ZNAMENÁ?

Keď ma oslovil medzinárodný časopis, úprimne povedané, doslova mi „spadla sánka“. Bolo to pre mňa obrovské prekvapenie a zároveň potvrdenie, že moja práca dokáže osloviť aj za hranicami galérie. Publikácie v časopisoch Vogue House a The World of Interiors pre mňa predstavujú nielen prestížne uznanie, ale aj dôležitý míľnik na mojej ceste, okamih, keď som si uvedomila, že moje obrazy môžu žiť aj v iných kontextoch než len na výstavách a že majú schopnosť osloviť širšie a medzinárodne rozmanité publikum. Je to pre mňa povzbudením aj záväzkom ísť ďalej a hľadať nové spôsoby, ako zdieľať svoju tvorbu.

AKÉ POSOLSTVO CHCETE DIVÁKOM ODOVZDAŤ PROSTREDNÍCTVOM SVOJICH OBRAZOV?

Posolstvo, ktoré chcem prostredníctvom svojich obrazov odovzdať, je predovšetkým otvorenosť – možnosť zastaviť sa, ponoriť sa do farieb a tvarov a objaviť v nich niečo vlastné. Nechcem divákovi diktovať, čo má vidieť alebo cítiť, skôr mu ponúkam priestor pre osobný zážitok a voľnú interpretáciu. Verím, že každý obraz môže byť zrkadlom vnútorného sveta toho, kto sa naň pozerá, a že prostredníctvom neho môže objaviť emóciu, spomienku alebo myšlienku, ktorú možno dlho nosil v sebe. Moje maľby sú pozvánkou k dialógu, tichému rozhovoru medzi mojím svetom a svetom diváka.

MÁTE SVOJU VLASTNÚ DEFINÍCIU KRÁSY V UMENÍ?

Moja osobná definícia krásy v umení je harmónia. Nejde len o súlad farieb a tvarov na plátne, ale aj o rovnováhu medzi emóciami a rozumom, spontánnosťou a poriadkom, chaosom a pokojom. Krása v umení pre mňa vzniká v okamihu, keď obraz začne pôsobiť prirodzene a vyvážene, keď v sebe nesie napätie aj uvoľnenie zároveň. Takáto harmónia dokáže osloviť diváka bez ohľadu na jeho skúsenosti či vedomosti, stačí len nechať, aby na vás pôsobila.

SLEDUJETE VÝVOJ SVOJEJ TVORBY V PRIEBEHU ČASU?

Áno, určite. Svoj tvorivý vývoj vnímam veľmi jasne. Predtým som sa často snažila dosiahnuť dokonalosť a ponáhľala som sa za výsledkom, dnes však cítim oveľa viac pokoja a sebavedomia v každom ťahu štetcom. Užívam si samotný proces a každý okamih strávený pri plátne. Nechávam čas plynúť prirodzene a neponáhľam sa, viem, že obraz nájde svoju podobu v okamihu, keď bude pripravený. Tento posun mi priniesol slobodu aj hlbšiu radosť z tvorby.

EVGENIE, ČO BY STE SI PRALI, ABY SI NÁVŠTEVNÍCI VAŠEJ VÝSTAVY ODNIESLI SO SEBOU – POCIT, MYŠLIENKU, INŠPIRÁCIU?

Chcela by som, aby si návštevníci z mojej výstavy odniesli predovšetkým myšlienky. Nie hotové odpovede, ale podnety k vlastnému premýšľaniu. Umenie pre mňa nie je len vizuálny dojem, ale aj cesta k vnútornému dialógu; každý obraz môže otvoriť otázku, pripomenúť zabudnutú spomienku alebo prebudiť emóciu, ktorá čakala na svoje pomenovanie. Ak divák odchádza s pocitom, že dielo v ňom zarezonovalo niečo hlbšie a naďalej o ňom premýšľa, potom som naplnila zmysel svojej tvorby.

Ďakujem Evgenii za otvorený rozhovor a prajem čitateľom, aby si z jej obrazov odniesli rovnakú silu a pokoj, aké v nich hľadá ona sama. Anželika