Ako dieťa som miloval maľovanie a kreslenie a hoci moje prvé kroky pri výbere povolania smerovali práve týmto smerom, osud tomu chcel inak. Teraz pracujem ako psychológ.
Cesta k mojim obrazom sa začala tým, že som sa naučil robiť remeselne realistické kresby, najmä ľudskej tváre. Čo vidíme na ľuďoch. Ale keď som začal pracovať s ľuďmi a ich emóciami, pocitmi, zistil som, že farby, tvary a materiály sa samy objavujú a hovoria mi o nich viac. Pohľad na ich tvár sa stal pohľadom do ich vnútra.
Spočiatku som tomu nevenoval pozornosť. Chápala som to tak, že keď sa mi človek otvorí, farby a tvary vyskočia do priestoru okolo neho. Myslel som si, že je to nejaký druh synestézie. Možno je to tak... Vlastne dodnes neviem, čo to je. Ale pomáha mi to pochopiť skúsenosti iných ľudí. Stále si živo pamätám, ako som sa cítil ako postava v sivej koži, a keď som tú kožu rozopol, vnútri som hýril farbami. Čo som dovtedy neukázal. Pokúsil som sa zachytiť tento pocit na plátne, a tak vznikla prvá maľba, ktorá nebola realistickou kresbou.
Bál som sa obrazy niekomu ukázať, pretože som sa bál hodnotenia. To by zrazu obrazy neboli dosť dobré, určite nie také dobré ako tie realistické. Ale potom som si uvedomil, že na tom nezáleží. Každý z nich je nejakým spôsobom vnútorný, nejakým spôsobom farebný, niekedy prázdny, niekedy len čiernobiely, niekedy šedý alebo studený, roztrhaný, zažitý, a nič z toho nie je zlé ani dobré. Dokonca aj to, ako sa cítime vo vnútri, sa mení, tak ako sa v každom z nás menia farby, pohyb, materiál, tvary... Ľudia sú pre mňa najväčšou inšpiráciou, ale len vtedy, keď sa mi otvoria. Nie vždy vidím farby v každom človeku. Ale ak ich vidím, snažím sa ich preniesť na plátno. Nemajú byť krásne, len majú zachytiť ľudskú skúsenosť v čase.
Ale ja sám nemám doma na stenách žiadne obrazy, potrebujem biele steny, ktoré mi slúžia ako projekčné plátno. Ale mrzí ma, že moje zvyčajne končia upratané v garáži. Preto som sa rozhodol umiestniť ich vonku, v tejto galérii.
